Prvé lásky a trápenia

Ako je to s láskou a zaľúbenosťou v detstve?

Už deti v predškolskom veku sa dokážu zamilovať a prežívať emócie pripomínajúce prvé lásky.

Nachádzame si kamaráta, ku ktorému máme blízko a radi sa s ním hráme. Počas základnej školy sa nám môže pritrafiť aj platonická láska k niekomu, kto ani netuší, že naše srdce bije iba pre neho a že vôbec existujeme. Takáto láska môže nabrať veľkú intenzitu a trvať i niekoľko rokov bez toho, žeby sme s naším vysnívaným princom, či princeznou čo i len prehodili jediné slovíčko.

Najväčší nápor citov však nastupuje v puberte, s ktorou súvisí veľa významných zmien v živote každého z nás. V tomto období zvyčajne prebleskne prvá iskra medzi opačnými pohlaviami. Preto je dobré, aby rodičia pripravili nielen svoje deti na búrlivé prežívanie, ale aj sami seba.

Prežívajú deti lásku rovnako ako dospelí?

Čo sa týka intenzity prežívania prvých lások, je to tiež individuálne. Niektorí z nás tú ozajstnú prvú lásku môžu prežiť až ako mladí dospelí. Je to však výnimočné. Pre väčšinu z nás to naj býva v období dospievania. Prvé lásky majú viac romantický charakter. Spájajú sa s prežívaním nepoznaných emócií vysokej intenzity, ktoré sa spájajú s erotickými predstavami a intimitou.

Každé obdobie búrlivej zamilovanosti trvá približne 6 mesiacov, najmenej však dva týždne. Súvisí to s produkciou hormónov, čomu bežne hovoríme, že „chémia zapracovala“. Potom zaľúbenosť prechádza do romantickej lásky, ktorá môže trvať dva až tri roky. Pokiaľ vzťah pretrvá, prechádza do partnerskej lásky s inými  atribútami. V tejto fáze môže vzniknúť dlhodobý vzťah pretrvávajúci  po celý život.

 Vplýva vzťah rodičov, to ako sa k sebe správajú na to, ako sa dieťa správa vo svojich vzťahoch?

Vzťah a správanie rodičov má vplyv na výber životného partnera. V detstve, pri prvých láskach môže ovplyvniť strach, či odvahu z nadviazania kamarátstva alebo vzťahu. Pozitívne, či negatívne vzory správania sa prejavujú až v neskorších fázach vývoja vzťahu. V období zamilovanosti je pre nás prirodzené, že sa snažíme ukázať v lepšom svetle. Snažíme sa kontrolovať, neukazovať naše zlozvyky, či nedostatky a naopak prezentovať to najlepšie čo je v nás. Nechcem, aby to znelo ako pretvárka, no je to prirodzená reakcia každého z nás. Chceme predsa, aby sa do nás opačné polovičky zaľúbili a nie pred nami utekali.

 Je potrebné rozprávať sa s deťmi o láske a vzťahoch? Čo by sme im mali zdôrazňovať, na čo ich upozorniť, pred čím ich varovať?

Dôverný vzťah s rodičmi je pri prežívaní nešťastia zo sklamanej lásky veľkou oporou. Dieťaťu dáva pocit bezpečia, kedy vie, že aj keď mu bude najhoršie a bude sa chcieť rozprávať, rodič tu bude vždy preňho.

Dôležité je uvedomiť si, že dospievajúci si vytvára vlastný svet, potrebuje si vytvoriť vlastnú identitu, snaží sa osamostatňovať… Preto sa často krát uzatvára do seba, nechce komunikovať s rodičmi, tak ako to bolo predtým.

Keď rodič zistí, že s jeho dieťaťom nie je niečo v poriadku, že sa trápi, nie je vhodné z neho informácie páčiť a okamžite dávať nevyžiadané rady. Spomeňte si, ako to bolo s vami, keď ste sa zaľúbili a neskôr sklamali… Čo vám vtedy vadilo a liezlo na nervy u vašich rodičov?!

Zvyčajne rodičia nabehnú s radami a s nadľahčovaním situácie, či inými výrokmi typu:„Ja som to vedela… hneď mi to bolo jasné keď som ho/ju videla. Nič dobré mu/jej z očí nepozeralo“…  Nepopierajte a nezľahčujte bolesť, ktorú vaše dieťa prežíva. Snažte sa vcítiť do ich myslenia a prežívania.

Hovorte o tom, čo cítia a z čoho máte obavy. Keď prejavia záujem, môžete im porozprávať o vašej prvej láske. Nájdite si čas na rozhovor a pokiaľ vaše dieťa odmieta komunikovať, môžete mu poskytnúť informácie, kde sa môže ísť poradiť s nezaujatým odborníkom, ktorý ho vypočuje a ktorému sa môže zdôveriť aj s najtajnejšími trápeniami.

Psychológa dnes už nájdete aj na niektorých školách, v Centrách pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie a aj na internete. Pokiaľ máte záujem, i vy môžete vyhľadať tieto služby a poradiť sa s odborníkom priamo o vašej konkrétnej situácii a obavách, ktoré vás trápia. Psychológ vám takto môže priamo „na mieru“ pomáhať nachádzať riešenia situácie, ktorú prežívate.

Kedy je čas na rozhovor o sexe, jeho nástrahách a ochrane?

O vzťahoch sa s deťmi môžeme rozprávať od malička. Tento rozhovor je však prispôsobený veku dieťaťa. Už od materskej školy môžeme vysvetliť vhodnosť/nevhodnosť pusiniek.

Dieťa má svoje právo povedať nie, aj keď ide o blízke návštevy a prejavovanie náklonnosti babičiek, tiet, ujov a iného príbuzenstva. To, že vyjadrí svoj nesúhlas s naťahovaním sa, pusinkovaním sa ešte z neho nerobí neposlušného, nevychovaného a drzého človeka.

O sexe a jeho nástrahách je vždy lepšie začať hovoriť skôr ako to bude aktuálne. V období nástupu menštruácie u dievčat a polúcie u chlapcov je namieste informovať ich o tom, čo sa s nimi deje a bude diať, s čím sa môžu stretnúť, o rizikách a pohlavných chorobách. Nebojte sa hovoriť priamo o sexe, radšej sa vyhýbajte rozhovorom o včeličkách, kvetinkách a pod.

Boli by ste prekvapení, keď by ste vedeli ako otvorená dnešná mládež dokáže byť a čo všetko už na základnej škole vedia o sexe. Mladí ocenia, ak sa s nimi niekto rozpráva otvorene a bez ostychu aj o tých najintímnejších veciach. Vedia, že keď sa budú chcieť na niečo opýtať, že ich nevysmejete a neodbijete poznámkou, že nemáte čas.

Ako dieťa prežíva sklamanie? Čo sa s ním deje, keď ho nechá chlapec, či dievča?

Vo chvíli, keď prežívame nešťastnú lásku a sklamanie z rozchodu, vieme že to prebolí, že čas zahojí všetky rany, no napriek tomu všetkému to veľmi bolí a máme pocit, že je to konečné, že nikto iný už nebude a že život bez lásky nemá zmysel.

Pri prvej láske to nie je o nič jednoduchšie. Mnohí by povedali, že je to i dramatickejšie. Trápime sa, nechutí nám jesť, nekomunikujeme s okolím. Popierame, že sa to stalo alebo sa snažíme si nahovoriť, že situáciu môžeme zachrániť. Neskôr nastúpi hnev, zúfalstvo, depresia, beznádej… myšlienky na ukončenie života.

Pokiaľ zistíte, že vaše dieťa myslí na smrť, je vhodné čo najskôr vyhľadať odborníka. V súvislosti s prežívaní veľkých výkyvov emócií sa môžeme výnimočne stretnúť aj s demonštratívnymi pokusmi o samovraždu. Niekedy nemusí ísť priamo o takýto prejav sebadeštrukčného správania. Môže mať prejav rezania sa na končatinách, trupe alebo odmietania stravy, či formu prejedania sa.

Cestu za vyrovnaním sa so sklamaním možno prirovnať šplhaniu sa na strmý vysoký kopec, kedy v určitých chvíľach skĺzneme opäť dole a musíme začať odznovu. Mnohí mladí ľudia v tomto čase začínajú nadväzovať nové vzťahy v domienke, že „klin sa klinom vybíja“. Nie je to šťastný spôsob vyrovnávania sa s rozchodom. Často krát sa za tým skrýva strach zo samoty a otrasené základy sebavedomia. Na nový vzťah sme pripravený približne až po roku po rozchode. U dospelých po jeden až troch rokoch. Závisí to však aj od dĺžky a hĺbky vzťahu.

 Ako môžeme v takej chvíli pomôcť?

V takej chvíli v komunikácii platí menej je viac. Keď dieťa nechce komunikovať,nechajme mu priestor na smútenie, vyplakanie sa.

Rešpektom mu dávame najavo, že aj keď nám to nie je ľahostajné, že sa trápi, berieme vážne jeho potreby. Keď sa chceme porozprávať, môžeme skôr vyjadriť to čo pozorujeme, že dieťa cíti (bolesť, sklamanie, zúfalstvo, hnev…) a čo prežívame (obavy a strachy, ľútosť).

Môžeme mu kúpiť (pokiaľ vieme že naše dieťa rado číta) knižku, kde si prečíta o tom čo sa s ním deje a čo sa bude diať alebo denník na kľúčik, na zaznamenanie všetkých skrytých pocitov a myšlienok. Niekedy pomôže ak prinesieme obľúbený čaj a povieme, že sme tu pre  neho/ju.

Keďže v tomto veku sú priatelia väčšou autoritou, dieťa skôr prijme pozornosť a pochopenie zo strany rovesníka. V takomto prípade môžete (so súhlasom dieťaťa) zavolať kamaráta/kamarátku, aby sa porozprávali. Dôležité je však opýtať sa na to dieťaťa – nikdy nemôžeme vedieť, či sa trápenie netýka práve priateľov. Na druhej strane niekedy prežívame situácie o ktorých nechceme aby naši priatelia vedeli, možno aj zo strachu, že by sme ich stratili. A tu je potom priestor pre rodičov, kedy sa môžu prejaviť.